Steweb site

Bolo to asi pred 36 rokmi v Košiciach. Pri jednom stretnutí so študentmi medikmi som sa dozvedel, že kdesi na odbočke cesty do dediny Kavečany, našli odstavenú Škodovku Tudor s dvoma zavraždenými mužom a ženou. Prekvapením však bolo, že oboch mŕtvych vrah polial horľavou tekutinou a zapálil, aby tak skomplikoval priebeh vyšetrovania. O niekoľko rokov neskôr som stretol vyšetrovateľa, ktorý pracoval na tomto “zločine”. Ten mi potvrdil, že nešlo o vraždu, ale o prípad zvláštneho samovznietenia, keď obaja postihnutí zhoreli síce v kabíne auta, ale sedadlá, ani vnútorné poťahy vozidla neboli od plameňov poškodené.

Záhadou nakoniec ostala aj skutočnosť, že obom nebožtíkom ostali celé len nohy od polovice lýtok, obuté v nepoškodených topánkach. Na sedadlách sedeli len pokrčené do uhlíka zhorené pozostatky asi tridsaťročnej dvojice, ktorú plamene prekvapili tak rýchlo, že nestačili vystúpiť z vozidla. Pretože išlo o hlbokú totalitu materialistického režimu, nikoho vtedy ani len nenapadlo, že išlo o zvláštny paranormálny jav tzv. “spontánne samospálenie” (skratkou označované SHC čo v angličtine znamená Spontaneous human combustion ) pekelným ohňom”, ktorý zdanlivo bez varovania vyrazí z nášho vnútrajška.

Fenomén SHC bol dlho považované za proces vzťahujúci sa na osoby, ktorý živého človeka zničil a takmer vždy usmrtil. Špekulácie o vonkajších vplyvoch, ako sú napríklad guľové blesky, nepriniesli žiadne nové dôkazy a spochybnili všetky indície. Problematické bolo najmä ich evidovanie, ktoré je oveľa ťažšie ako napr. triedenie bezchvostých obojživelníkov. Z fyzikálneho hľadiska by za určitých okolností mohli mať spúšťaciu funkciu, zmeny magnetického poľa Zeme. Ale to isté platí aj pre psychologické faktory lebo mnohé obete SHC boli vraj duševne labilné, nachádzali sa v ťažkých krízach, alebo pred samovraždou keď vzplanuli, ako keby ju chceli práve uskutočniť. Že ide o individuálne fenomény, potvrdzuje to aj zatriedenie podložené a potvrdené výskumom či už úplne, alebo čiastočne spopolnených mŕtvol, ako aj výpoveďami priamych svedkov.

Viktor Farkas uvádza príklad istého Jamesa Hamiltona, inak profesora matematiky na Nashvillskej univerzite v Tennessee, ktorému znezrady vyšľahli plamene z ľavej nohy a šokovanému sa mu ich podarilo uhasiť. Podobne v lese pri Ayeri v štáte Massachusetts, iba náhodná prítomnosť lekára pomohla uhasiť ženu v plameňoch, ktorých zdrojom boli jej vlastné plecia.

Napriek zvláštnemu fenoménu, dnes je už zadokumentovaných niekoľko sto prípadov, ktoré ako sa zdá majú jedného spoločného menovateľa. Postihnuté osoby sa väčšinou tešia vynikajúcemu zdraviu. V nasledujúcej chvíli sa však rozžeravia ako uhlíkové vlákno a rozpadnú v záblesku žiarenia, ktoré prichádza z vnútra ich tela. Ďalším spoločným znakom je fakt, že žiara je niekoľkonásobne vyššia ako pri bežnom ohni a trvá neuveriteľne krátko. Paradoxom je neraz skutočnosť, že na mnohých spálených telách ostanú takmer nepoškodené šaty. A čo je mimoriadne zaujímavé, v bezprostrednom okolí sa nezapáli ani ľahko horľavý materiál, hoci na úplné, alebo aj čiastočné spopolnenie ľudskej kostry je treba teplota vyše tisíc stupňov. Keď však zostanú zachované časti tela, tiež nie sú v takom stave, ako by sme očakávali. Napríklad lebky obetí sa scvrknú, čo je úplným paradoxom oproti stavu, keď sa v normálnom ohni hlava nafúkne, resp. rozpadne na menšie kusy. Čo však je už absolútne nevysvetliteľné, je neprítomnosť dymu, alebo spáleného čmudu.

V kronikách SHC sa uvádza, že jednotlivci, dvojice, alebo skupiny osôb sa v zlomku sekundy premenia v žiariace stĺpy, alebo na neforemnú škvaru. Je nepochopiteľné, kde sa v ľuďoch berie také kvantum energie, ktoré ich neraz náhle zmení na neforemnú kopu uhlíkov. Existuje nekonečný zoznam záhadných ohňov, ktoré bez viditeľnej príčiny vznikajú v tesnej blízkosti, resp. prítomnosti určitých ľudí a to od veľkých požiarov, až po plamene šľahajúce len zo zásuviek písacích stolov. Pretože postihnutí väčšinou volajú o pomoc požiarnikov, je zachytených množstvo výpovedí a správ svedkov. Mnohokrát znejú veľmi bezradne. Hovoria o ohňoch, ktoré vznikajú vo vstavaných skriniach, ba dokonca medzi doskami kníh, za tapetami, v pevných stenách a na takých nemožných miestach,

že to vyvoláva až údiv. Neraz oheň vypukne na tom istom mieste aj niekoľko krát. Väčšinou sa nepodarí nájsť príčinu požiaru a svedkovia sa uspokoja vymenovaní množstva zvláštností.

Od neočakávaného vzplanutia najrozličnejších objektov, ako aj domácich zvierat, až po náhle vyhasnutie ohňa. Fenomén ohňových epidémii je veľmi príbuzný vodným fenoménom, keď niektoré celé rodiny, či skupiny sa vzťahujú k plamenným explózia, ale čo je pozoruhodné, nevzťahujú sa na miesta. Práve naopak. Doterajšie vysvetlenie je skôr vytýčením hranice medzi ľuďmi vraj náchylnými na oheň, alebo na vodu, a úkazmi, ktoré sú porovnateľné, alebo viazané na miesto. Niektorý optimistickí katastrofici tvrdia, že SHC je anonymnou silou, ktorú pravdepodobne nenosíme v sebe, tí pesimistickejší súhlasia s názorom, že sa SHC môže stať každému z nás. Spontánne samospálenie môže byť vonkajším útokom čohokoľvek. Fakty, ktoré o tom svedčia, sú často tajomstvom uvádzaným v rámci tejto záhady, ale existujú! Len ich treba pripomenúť verejnosti.

Koncom februára 1985 odchádzala sedemnásťročná študentka J. Fitzsimonová z kurzu varenia. V sprievode niekoľkých priateľov zostupovala po schodoch z budovy Halton College v anglickom grófstve Ceshire. Sledovalo ju niekoľko známych, keď sa nad ňou náhle zjavilo zvláštne svetlo. Krátko nato jej sadlo na plecia a Jacqueline začala hrozne kričať. Z jej pliec vyšľahli zvláštne modravé plamene, ktoré jej vzápätí uhasili dvaja kolegovia. I keď dievčinu odviezla služba rýchlej pomoci do nemocnice, krátko nato zomrela. Vyšetrovanie, ktoré potom prebehlo, neprinieslo žiadny výsledok.

Chemik Philip Jones sa bez úspechu trápil s rekonštrukciou prípadu. Zohnal si podobný kabát aký mala Jacqueline v čase tragédie na sebe. S námahou ho priviedol k tletiu a potom ho pomocou prívodu vzduchu chcel zapáliť. Bezúspešne. Napokon sa vzdal tak ako pred ním všetci policajní experti a súdny chemici zo slávneho Shirley Institutu z Manchestru.

J. Fitzsimorová nebola prvou evidovanou tragickou obeťou vo Veľkej Británii. Phyllis Newcombeová bola dvadsaťdva ročná život milujúca dievčina, ktorá mimoriadne rada tancovala. 28. augusta 1938 ju práve pri tanci na tanečnom parkete v preplnenej Chlemsford Shire Hall v grófstve Essex zastihol strašný osud. V náručí šokovaného snúbenca H. McAuslanda a desiatok tancujúcich sa v priebehu necelej minúty zmenila na zuhoľnatenú mŕtvolu.

Policajný dôstojník vyšetrujúci tragédiu však oznámil, že šaty nešťastnej mladej ženy sa chytili od horiacej cigarety, niektorého z tancujúcich. Paradoxom je, že akékoľvek šaty, pokiaľ nie sú poliate benzínom, kerosínom, alebo podobnou zápalnou látkou, nemôže nikto priviesť do stavu, na aký je potrebná napr. spaľovacia pec. Zúfalý otec nešťastného dievčaťa sa neuspokojil s policajnými táraninami a vyzval vyšetrovateľa, aby šaty, ktoré mala Phyllis v čase tragédie, zapálil cigaretou. Napriek mnohým pokusom sa mu to nepodarilo.

Začiatkom decembra 1973 sa stala päťdesiatročná Betty Satlowová obeťou dopravnej nehody v Hoquiame v štáte Washington, USA. Tri dni bola vystavená na katafalku v Colemanovej márnici, keď jej telo z ničoho nič začalo horieť. Keď požiarnici zistili, že nehorí truhla, ale telo nebohej ženy, nevychádzali z úžasu. Oheň vypukol v pani Satlowovej a spálil ju napoly. Telesné pozostatky sa zachovali iba od pása nadol. Horná polovica tela s časťou truhly úplne zuhoľnatela. Vyšetrovanie prípadu však neprinieslo žiadny výsledok. Obhorenú truhlu skúmali v štátnych laboratóriách FBI vo Washingtone, kde si už poradili aj z horšími prípadmi. Podobne, ako pri iných prípadoch samovznietenia, aj prípad pani Satlowovej zahalili federálne vyšetrovacie úrady do hlbokého mlčania. Dokonca ani americkému mesačníku Pursuit, zaoberajúcemu sa nevysvetliteľnými javmi, napriek opakovaným pokusom získať výsledky z vyšetrovania, sa nepodarilo získať nijaké vyjadrenie k tomuto prípadu.

Oveľa grotesknejšou udalosťou, bola smrť 28 ročného zvárača aut Billyho Petersona v Pontiacu, v americkom štáte Michigen. Polícia lakonicky oficiálne konštatovala, že išlo o samovraždu. Patológ nemocnice v Pontiacu Dr. McCandless konštatoval smrť zapríčinenú otravou oxidom uhoľnatým. Pre zástupcu ohliadača mŕtvol Dr.J. Marru to bola číra nehoda, a policajný vyšetrovateľ Bob Wachal sa priklonil najprv k vražde, potom však k samovražde. Podľa veliteľa hasičov Jamesa Whiteho, sa Peterson uvaril v obrovskej horúčave. Oficiálne stanovisko polície nakoniec znelo: “Smrť zapríčinená nehodou”. Iróniou osudu je, že Petersona našli za volantom auta s bežiacim motorom v uzavretej garáži. Zadusil sa motorovými plynmi, ktoré si pomocou hadice zaviedol do kabíny. Klasická samovražda. Nezvyčajné však boli popáleniny samovraha. Aj keď nehorel žiadny oheň, veľké časti tela a tváre boli upražené. Pritom Petersonovo ochlpenie tela však ani neobhorelo. Čo bolo najzvláštnejšie, jeho spodná bielizeň, ani šaty neboli vôbec poškodené. Ako sa zistilo, obeť nikdy nemohla byť vyzlečená a spálená, a potom znovu oblečená. Avšak detail, ktorý sa zdal byť rozhodujúci, ostal nepovšimnutý. Totiž, že Petersonové popáleniny boli jednoznačným príznakom rádioaktívneho popálenia. A tak to, čo presahovalo uvedené úvahy polície a odborníkov, boli jednoducho púhe špekulácie. Novinár Paul Foght viacerými článkami upozornil na tento fakt, ale okrem skupín zaoberajúcich sa problematikou UFO, žiadnu pozornosť nevyvolal.

Isté je, že spontánne samospálenie existuje. Čo ak je to tajomný, v nás driemajúci sebazničujúci energetický potenciál, alebo rovnako aj útok “odinakiaľ”? Tu musíme mať na mysli, že ak teóriu nemožno dokázať tisíckou pozitívnych faktov, jediný odporujúci fakt ju môže vyvrátiť. Medzi nimi má výskyt rádioaktivity osobitné miesto, pretože naše telo by ju nedokázalo vyprodukovať ani pri našej najlepšej vôli.

Peter Halden